Na brehu rieky, na kameni takom
obmytom prameňmi, obrastenom machom
moja duša osamelá, rozrušená sedí
moje oko vlhké chladne na hladinu hľadí
Iba vŕba ovisnutá moje telo chráni
ona vetru severnému preniknúť sem bráni
voda vlhká, čistá svieža, moje nohy objíma
nie je to nič zvláštne, ale mňa to aj tak dojíma
Zelený mach smelo ďalej ten kameň obrastá
rana na srdci sa hojí, zostala len chrasta
ostala by som tu dlhšie, v bezpečí tej vŕby
svet za lesom je neistý a ľudia tak hrubí
Ostávajú na hladine, ako listy vŕby
a tak tam primrznú v zime
aj ich nesplnené sľuby
Ostala by som tu dlhšie spolu s vlhkým kameňom
obrástla by som však machom a splynula s prameňom
a tak nohy oslobodia sa z objatia prameňa
duša ľahučko zosadne bez rozlúčky z kameňa
moje oko, suché, od vody pohľad odvráti,
keď raz opäť zvlhne slzou, iste sa sem vrátim.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára